Predvianočné poďakovanie mojej škole

 

     Aj keď to vonku vôbec tak nevyzerá, naozaj sa blížia Vianoce. O pár dní sú tu. Čas radosti, veselosti, lásky, pokoja a mieru. Čas otvárania ľudských sŕdc. Čas zastaviť sa, spomenúť si na svojich blízkych, priateľov a známych, aby v tomto čase nikto nebol sám.

     Spomínam si na čas Vianoc môjho detstva. V malom staručkom domčeku na snehom zavalenom Starom trhu, v skromnej jednoduchej rodine, to boli síce tiež skromné, ale šťastné Vianoce. Do červena vyštípané líca z korčulka na Lige zohrialo horúce kakao v mliečnom bare pri radnici. Korzovanie s kamarátmi hore dole po vysvietenom vianočne vyzdobenom námestí. A potom už rýchlo domov.

     Praskajúci oheň v starých kachliach, vôňa ihličia a vanilkových rožkov... Na stole voňavá kapustnica, mamkine bobáľky..... Na spoločne vyzdobenom stromčeku v staniole zabalený grullzukker od ,,Zmaržláka“ miesto salóniek. A pod stromčekom? Obyčajné maličkosti s neobyčajnou cenou darovania z lásky... Jednoduché vianočné šťastie rodičovskej a súrodeneckej spolupatričnosti a vzájomného obdarúvania hlavne láskou. A potom  večer vianočné zvony zvonice ,,na Kostolnej“ priniesli láskyplné pokojné sny v bezpečí teplých perín.

     Toto je obraz Vianoc môjho detstva, ktorý si starostlivo opatrujem v srdci. Ani neviem, koľko už je tomu rokov... Dospelosť nám ukradla bezstarostnosť, roky nám pridali trochu viac vážnosti vo vráskach a zodpovednosti v šedinách, ktoré sa my, ženy, neúspešne snažíme skryť vo farbičkách pred neúprosnosťou času. Úprimne milujem tieto spomienky na vianočné chvíle detstva. Myslím, že niečo podobné si necháva v duši i každý z Vás.

     Aké zažívame Vianoce dnes? V tej našej uponáhľanej modernej dobe? Doma i v robote dobiehame na konci roka to, čo sme ešte nestihli. V zhone na poslednú chvíľu varíme, nakupujeme kopy  niekedy i nepotrebných vecí v supermarketoch a obchodných centrách. Často hocičo, len aby bolo toho pod stromčekom čo najviac a stoly čo najbohatšie. A potom ideme hoci i prasknúť, len aby sme to stihli všetko skonzumovať.

     Akosi inak totiž v dnešnej dobe poniektorí chápeme pojem ,,štedré Vianoce“. Čoraz viac začínajú byť v našich predstavách Vianoce štedré len na hodnotu darčekov. Vianoce by mali ale byť hlavne štedré na dostatok lásky, pozornosti, úprimných, vrúcnych a priateľských citov, ktoré by sme mali rozdávať zo srdca našim blízkym. Skúste si položiť otázku, kedy ste naposledy povedali svojím blízkym, že ich máte radi, že si ich vážite...? Kedy ste ich naposledy objali, či pohladili?! Láska, pohladenie, úsmev, ochota, trpezlivosť, porozumenie, odpúšťanie by mali aj teraz medzi nami a v našich rodinách napĺňať posolstvo Vianoc.

     Ja si však myslím, že by sme tieto hodnoty nemali vyznávať len v čase Vianoc, či iných sviatkov. Možno by bolo na svete viac šťastia a pohody, keby sme si každý deň urobili „tak trochu Vianoce“. Nemusíme si dávať všelijaké veľké a honosné dary. Ba ani drobnosti. Sú to predsa len veci! Podstatné je to, čo máme v srdci a čo z hĺbky srdca a úprimnosti duše dávame ostatným. Vianoce potom môžeme mať vždy vtedy, keď budeme myslieť na iných, keď budeme konať dobro, keď budeme milší a budeme rozdávať úsmev, lásku a dobrú náladu. Vtedy budú v našich srdciach vždy naozajstné pravé Vianoce.

     Najkrajšie sviatky roka sa teda opäť blížia. Aby boli naozaj radostné, čarovné, bohaté, pokojné a láskyplné otvorme svoje srdcia jeden pre druhého. Z otvorených sŕdc pramení odpustenie. Nebojme sa preto priznať si i svoje chyby a prispieť tak k zlepšeniu našich vzájomných vzťahov. Priznanie si chyby predsa nie je prejavom slabosti, ale naopak - prejavom veľkosti človeka. Budujme si pevné mosty k ľuďom okolo nás a chráňme ich pred búrkami a tak dokážeme byť aj my v živote šťastnejší. A po tom určite každý z nás túži: byť šťastný a nebyť sám.

     O pár dní sa presunieme na prah nového roka 2015. Opäť je tu obdobie najkrajších sviatkov v roku, ktoré prinášajú väčšine ľudí pokoj, pohodu v kruhu najbližších so želaniami zdravia, lásky a šťastia. Vianoce sú čas, keď sa stretávajú rodiny, príbuzní, známi, keď si sadáme k spoločnému stolu, aby sme sa tešili z jedinečnej sily, ktorej hovoríme rodinné, priateľské a kolegiálne puto.

      A tak i na pracovisku si v týchto predsviatočných chvíľach viac ako inokedy uvedomujeme hlboký zmysel svojho náročného učiteľského poslania, ktorému sme upísali svoj život. V posledných desaťročiach, žiaľ, status učiteľa v našej spoločnosti značne poklesol. Za 35 rokov mojej práce v školstve sama veľmi dobre viem, že táto práca vôbec nie je ľahká. Preto každý z nás si právom zaslúži úctu žiakov, rodičov i celej verejnosti. Tí si však často neuvedomujú, že i učiteľ je len človek a že i on môže mať svoje osobné problémy, zdravotné ťažkosti, byť preťažený, unavený, mať choré dieťa a že nie vždy sa mu podarí úplne odosobniť...

     Pretože aj náš život prináša občas i neplánované, a nie vždy príjemné situácie, ktoré vplývajú na chod nášho života a ovplyvňujú veľkou mierou i naše pracovné plány a rozhodnutia. Život totiž neplynie vždy ako pokojný potôčik a nie vždy je preteplený a ožiarený lúčmi slnka. Občas i v živote každého z nás sa aj zamračí, prehrmia blesky, ale objavia sa i zemetrasenia chorôb a trápení.

      A práve v takých chvíľach si viac, ako inokedy uvedomujeme krehkosť ľudského života a pominuteľnosť každého z nás! V takej chvíli si uvedomíme, že stačí naozaj len okamih a na stole ostane už navždy nedopísaný list papiera, nedopitá káva, nedojedený chlieb.... Ale čo je horšie, silou okamihu navždy už ostanú nevypovedané slová vďačnosti, či ospravedlnenia, nevykonané skutky, nevyznaná láska, nesplnené sľuby.....

      Preto si skutočne vážme každučkú chvíľu! O to viac tú slávnostnú vianočnú, ktorú máme možnosť prežiť tu spolu v šťastí, kľude a pohode v spoločnosti dobrých ľudí, svojich blízkych, spolupracovníkov, rodiny.

      Škola – to nie je len budova. Škola to sú predovšetkým ľudia v nej a vzťahy medzi nimi. Vzťahy medzi vedením a učiteľmi, majstrami, či pedagógmi navzájom, medzi pedagógmi a žiakmi a ich rodičmi, ale aj medzi žiakmi samotnými. Toto viac, ako čokoľvek iné, vytvára aj dobré, či zlé meno školy. Dobre vieme, že najdôležitejšie slovo pre výber školy majú rodičia žiakov. Rodič sa neuspokojí iba s odborným vzdelaním toho, kto sa venuje jeho dieťaťu. Zaujíma sa aj o to, čo odovzdáva učiteľ jeho dieťaťu aj svojim životom a ako celkovo vplýva na hodnotový rebríček jeho dieťaťa.

     Nedá mi ale, aby som sa nepristavila aj pri otázke prístupu verejnosti k učiteľom. Neraz práve pedagógovia prví zažívajú neúctu a aroganciu zo strany rodičov a následne potom aj ich detí. Takýto  postoj žiaľ ovplyvňujú aj naši politici, ktorí vytvárajú zákony dotýkajúce sa vzdelania, školskej výchovy a financovania štúdia. Učiteľ bol, je a verím, že aj bude ten, kto si zaslúži úctu a pozornosť spoločnosti. Nemôžeme predsa zveriť svoje deti, ktoré milujeme, niekomu, koho si nevážime, komu nedôverujeme. Ak rodič nedôveruje učiteľovi, ak si neváži jeho prácu, akú dôveru, úctu k učiteľovi môže mať jeho dieťa?

     Žiaľ, situácia v našich školách sa stále zhoršuje... Nie je to len o peniazoch. Spomínam si na jeden kreslený vtip, v ktorom sa nový učiteľ predstavuje v triede: ,,Dobré ráno, volám sa Ján Novák, budem vás učiť dejepis.... a som ozbrojený!“ Škola je akoby zmenšeným modelom spoločnosti. Ostáva mi len dúfať, že tento vtip ostane len vtipom a že nestane sa realitou budúcnosti...

     Pretože každý z nás sa snaží dať svojmu povolaniu, ktoré si dobrovoľne vybral, maximum. Nechceme chodiť do práce vyzbrojení ,,deviatkami“, budeme spokojnejší, keď budeme pre svoju prácu vyzbrojení trpezlivosťou, zodpovednosťou, veľkým sebaovládaním, spoľahlivosťou, empatiou...

    Napriek všetkému je však na školách stále veľa slušných, dobre vychovaných, inteligentných žiakov... Mali by sme sa tešiť z ich každodenných výsledkov, ale aj z ich dobrého uplatnenia sa v živote. Pýchou výsledkov našej práce by mali byť nielen absolventi, ktorí sa úspešne etablovali vo vysokoškolskom štúdiu. Mali by sme byť hrdí najmä na tých, ktorí sa stali skutočnými odborníkmi vo svojej profesii, ale aj dobrými mamami a otcami a hlavne dobrými ľuďmi. Totiž úlohou školy, a teda aj každého z nás, nie je len vzdelávať, učiť zručnostiam a odbornosti, či pripravovať na budúcu profesiu, ale aj vychovávať zo žiakov slušných a dobrých ľudí.

     Ako som povedala už v úvodnom zamyslení, ľudský život je veľmi krehký a absolútne prepojený s prírodou a jej zákonitosťami. Bežný, každodenný reálny život je, žiaľ, často krát veľmi tvrdý, ba niekedy až krutý, a preto si človek vytvoril fantastický svet rozprávok. Skutočný život však nie je rozprávka. Každý z nás v ňom prechádza rôznymi úskaliami a nástrahami a nikdy nevieme, či koniec bude happyendom. V skutočnom živote je všetko oveľa zložitejšie, ako v rozprávke a koľkokrát sa udrieme, vždy nás to bude bolieť.

    Život nám uštedruje každý deň mnoho rán, preto si neubližujme ešte i my medzi sebou navzájom. Nikdy nebude strateným čas venovaný dobru a láske. Vždy sa nám v nejakej podobe vráti. Dobrým slovom sa dá veľa veci vyriešiť i bez násilia, zloby a utrpenia. Naopak, jedno zlé slovo, či myšlienka môžu zničiť mnoho nádejí a priateľstiev.

     Naučme sa radovať aj z maličkostí. Z toho, že ráno svieti slnko, či spievajú vtáci, alebo padá sneh. Naučme sa robiť jeden druhého šťastným a nie ubližovať si. Nehľadajme šťastie len v peniazoch a v nedosiahnuteľných predstavách. Hľadajme ho hlavne v sebe, v svojom srdci, v konaní dobra, v krásnych ľudských vzťahoch v rodine, medzi priateľmi i v práci, ktorá nás napĺňa, ale i v každodenných maličkostiach.

     Skutočným ľudským bohatstvom je totiž dobro, ktoré človek vykonal tu na tomto svete. Keď sa obzrieme za svojim životom a urobíme bilanciu svojich dosiahnutých úspechov, tieto sa nebudú hodnotiť majetkami a peniazmi, ani spoločenským postavením. Oveľa hodnotnejšími  a dôležitejšími sa ukážu byť skutky, ktoré sme vykonali pre dobro iných.

     Obyčajné ľudské šťastie je veľmi vrtkavé. A môžeme oň rýchlo prísť. A možno ho nikdy ani nenájdeme... Ja som rada, že patrím k tým, ktorí už našli svoje šťastie. A jednou jeho súčasťou je okrem rodiny i moja práca a samozrejme moji kolegovia – priatelia. Aj keď zo svojej pozície musím byť niekedy prísnejšia, ako by si ľudia priali, aj keď nemôžem vždy splniť všetky priania a požiadavky, mám všetkých úprimne rada. Som nesmierne hrdá a pyšná, že mám česť pracovať s takýmito úžasnými ľuďmi.

    Dovoľte mi preto, aby som všetkým svojim kolegom za ich prácu z celého srdca poďakovala nielen v svojom mene, ale i v mene celého vedenia školy, v mene všetkých našich žiakov, ktorým sa denne rozdávajú, ale i v mene rodičov, ktorým s ich deťmi pomáhajú. Trúfnem si Vám, milí kolegovia, poďakovať i v mene dnes už často opomínaného učiteľa národov J.A. Komenského, ktorý má vo vás dobrých pokračovateľov a bol by na vás určite pyšný.

     Prajem všetkým krásne a pokojné vianočné sviatky, aby sme všetci v roku 2015 zabudli na zlobu, nenávisť a sváry, aby naše srdcia vždy napĺňala len láska, dobrota, pokora a vzájomná úcta a aby nás stále sprevádzalo i tak prepotrebné zdravie a spokojnosť.

 

,,Namiesto záveru...“

 

,,Vždy večer keď sa zotmie

v duši vidím ako film

obraz mojej – našej školy

Šantivú bezstarostnosť študentskej mladosti

Raz usmiatu raz unavenú

tvár učiteľov

zrobené ruky majstrov

vrásky a mozole tých

čo je ich práca

často skrytá

V aktovke reality nosia každý deň

sny svojich študentov

aj svoje vlastné

po cestách – necestách

nehľadiac na seba...

odhadzujú batoh svojich starostí

a žiaľov

aby jej dali svoje srdce

svoj čas

kus svojho života

 

Naša škola

Moja škola

Mladica starenka

 

Dnes do básne vložím

jej prastarú pieseň šumu študentov

Na nebo zavesím jej láskavý obraz

namiesto slnka

lebo ju mám v srdci

tak hlboko ako vy

 

A z tej hĺbky a úprimnosti srdca

Vám všetkým dávam na dlani moje skromné

Ďakujem...“

 

PhDr. Marta Sabolová

riaditeľka SOŠ, Garbiarska 1, Kežmarok

 

 

INFORMÁCIA O MOŽNOSTIACH POBERANIA ŠTIPENDIA NA NAŠEJ ŠKOLE:

Naša škola ponúka aj v tomto školskom roku 2014/2015 pre našich študentov štipendium.

Sociálne štipendium

Je poskytovanie podľa zákona č. 245/2008 Z.z. podľa § 149 štipendium. Výška štipendia závisí od priemerného prospechu v predchádzajúcom polroku školského roku a od výšky životného minima nezaopatreného dieťaťa (22,61 € až 45,21 €).

Prospechové štipendium

Je poskytované len pre rómskych študentov stredných škôl Nadáciou Rómsky vzdelávací fond. Výška štipendia závisí od priemerného prospechu v 2.  polroku predchádzajúceho školského roku a od pravidelnej dochádzky žiaka do školy (30 € až 45 €).

Viac informácií poskytnú žiakom triedny učitelia. 

 

 

Novinky

Vianočná výzdoba tried

12.12.2014 18:36
Tento týždeň sa v našej škole niesol v znamení súťaže o najkrajšiu vianočnú výzdobu. Hoci víťazom sa stala IV. LŠ - odbor kozmetik, aj pre ostatné triedy je najväčšou odmenou, že prostredie v ktorom...

Pamätný list svätého Gorazda pre Olivera Troppa

12.11.2014 11:00
Minister školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky Peter Pellegrini pri príležitosti Dňa študentov 11. novembra 2014 udelil Oliverovi Troppovi, žiakovi IV.HŠ našej školy, Pamätný list...

Prenájom bufetu

23.09.2014 09:33
V priloženom dokumente si môžete pozrieť informácie o zámere školy, prenajať školský bufet: nájom bufet 2014.pdf (146330)

Nový šk. rok 2014/2015

24.08.2014 03:28
Slávnostné otvorenie šk. roka 2014/2015 sa uskutoční v utorok 2. septembra 2014 o 9:00 hod. v átriu školy.

Výsledky 2. kola prijímacieho konania na nadstavbové štúdium na šk. rok 2014/2015

22.08.2014 14:00
V priloženom dokumente si môžete pozrieť výsledky 2. kola prijímacieho konania na nadstavbové štúdium na šk. rok 2014/2015: výsledky_2kolo_ps_nadstavbove_studium_14_15.PDF (426462)

2. kolo prijímacieho konania na nadstavbové štúdium na šk. rok 2014/2015

01.07.2014 17:51
V priloženom dokumente si môžete pozrieť informácie o 2. kole prijímacieho konania na nadstavbové štúdium na šk. rok 2014/2015: 2_kolo_prijimacieho_konania_na_sk_rok_2014_2015_nadstavba.PDF...